Prezident Trump a čínsky líder Xi Jinping opäť ustúpili od okraja priepasti. Ale aj keď dve svetové superveľmoci zmierňujú obchodný konflikt, ktorý hrozil destabilizáciou globálnej ekonomiky, nastáva nová realita – Washington sa možno bude musieť konečne vzdať svojho dlhodobého cieľa prinútiť Peking k reštrukturalizácii svojej ekonomiky.
Po celé roky a počas viacerých po sebe nasledujúcich amerických vlád vysokí úradníci vo Washingtone dúfali, že začlenenie Číny do globálneho obchodného systému otvorí politický systém tejto krajiny. V priebehu desaťročí od vstupu Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 sa tieto nádeje na politickú liberalizáciu vo veľkej miere rozplynuli. Pocit sklamania sa ešte zväčšil, keď čínsky líder Si Ťin-pching, ktorý prevzal moc koncom roka 2012, posilnil svoju kontrolu nad domácim politickým systémom a občianskou spoločnosťou vo všeobecnosti.
Napriek tomu mnohí z okruhu vysokopostavených poradcov prezidenta Trumpa stále verili v ekonomickú liberalizáciu Číny. Úradníci Bieleho domu hovorili o využití ekonomickej sily Ameriky na odklonenie Číny od toho, čo považovali za merkantilistickú obchodnú politiku, ktorá uprednostňovala vývoz, dotovala výrobu a odrádzala jej 1,4 miliardy obyvateľov od spotreby.
Americkí stratégovia si predstavovali, že clá obmedzia vývoz a povzbudia Čínu, aby našla nové zdroje rastu doma, napríklad prostredníctvom reformy svojho zdravotníckeho a sociálneho systému, aby spotrebitelia mohli viac utrácať a menej šetriť. Tým, že sa na Peking vyvinie tlak, aby zvýšil spotrebu, Čína začne nakupovať viac tovaru z USA a zvyšku sveta, jej obchodný prebytok sa zmenší a americké podniky a poľnohospodári budú môcť využiť spotrebiteľský trh s bezprecedentným potenciálom.
Hoci Trumpov colný útok v prvom funkčnom období viedol k čínskym sľubom nakupovať viac tovaru vyrobeného v USA, nedosiahol žiadny z týchto širších štrukturálnych cieľov. Bidenova administratíva, hoci sa rétoricky zaviazala k mnohým z týchto širších cieľov ekonomickej liberalizácie, sústredila väčšinu svojich úsilí na obmedzenie technologických ambícií Číny.
Tentoraz Trumpove extrémne vysoké clá nedokázali Čínu presvedčiť. Na rozdiel od prakticky všetkých ostatných obchodných partnerov, ktorých clá zasiahli, Peking reagoval vlastnými tvrdými protiopatreniami, pričom využil svoj vplyv na vzácne zeminy, aby zasiahol americké spoločnosti, ktoré sú závislé od kritických minerálov, a zároveň zastavil nákupy americkej sóje v snahe potrestať americký poľnohospodársky sektor.
Čínsky prístup „šok a hrôza“ uvrhol obe superveľmoci do mesiacov taktických odvetných opatrení, čo vyústilo do dramatických prejavov politiky riskovania a štvrtkového stretnutia medzi Trumpom a Xi – ale bez riešenia celkových obáv Ameriky o čínsku ekonomickú štruktúru.
„Tentoraz sa obchodné rokovania s Čínou viac zameriavajú na stabilizáciu vzťahov ako na ich posilnenie riešením štrukturálnych otázok, čo sa zdá byť stratenou vecou,“ povedala Wendy Cutlerová, bývalá americká obchodná vyjednávačka, ktorá teraz pôsobí v Asia Society Policy Institute vo Washingtone.
Keďže obe strany uviazli v rokovaniach o clách a kritických nerastoch, štrukturálne otázky boli úplne odsunuté na vedľajšiu koľaj, dodala Cutlerová. „Realita je taká, že cieľom obchodných rokovaní s Čínou sa stalo skôr zmiernenie napätia ako dosiahnutie nového pokroku.“
Dokonca aj dnes niektorí čínski predstavitelia uznávajú, že spotreba v krajine je príliš slabá, a súhlasia s túžbou po určitej rebalancácii. Úsilie však bolo len čiastkové, brzdilo ho ideologické lipnutie na priemyselnej výrobe ako zdroji prosperity a obavy z bolestivých reforiem – v oblasti daní, zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia –, ktoré sú potrebné na trvalú zmenu.
Keď bol Trump v roku 2016 prvýkrát zvolený, USA prijali agresívnejší prístup, aby presadili túto otázku, a hrozili obchodnou vojnou, ktorej cieľom bolo čiastočne zmeniť čínsky model. Peking však namiesto toho, aby prijal západné recepty, využil Trumpov odchod z Oválnej pracovne, aby sa stal odolnejším voči tlaku zo strany Washingtonu.
Peking systematicky identifikoval vnímané „úzkoprsé miesta“, t. j. sektory, v ktorých bol závislý od Západu na čele s USA, a pracoval na odzbrojení pákových bodov Washingtonu. Čína to dosiahla budovaním domácich priemyselných odvetví, rozvojom alternatívnych zdrojov pre nedostatkové vstupy a starostlivým udržiavaním svojich silných stránok v oblastiach, kde videla šancu prevziať kontrolu.
Vo všeobecnejšom meradle Čína posunula svoj výrobný model smerom ku komponentom a nielen k hotovým výrobkom – táto zmena krajinu hlbšie zakotvila v globálnych dodávateľských reťazcoch, povedal Dinny McMahon, vedúci výskumu trhov v spoločnosti Trivium China, ktorá sa zaoberá výskumom a poradenstvom.
Xi Jinping o tom hovorí už najmenej od roku 2019 – o posilnení globálnych dodávateľských reťazcov, povedal McMahon. Teraz, ako povedal, „takmer každý výrobok, ktorý kúpite, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza, je do určitej miery závislý od čínskych dodávateľských reťazcov.“
Hľadaním spôsobov, ako efektívne zasiahnuť proti USA, Xi opakovane prinútil Trumpa k defenzíve – a v tomto procese etabloval Čínu ako rovnocenného rivala USA, schopného vzdorovať dlhoročnej svetovej superveľmoci v oblasti obchodu, technológií a čoraz viac aj geopolitickej situácie.
„USA majú veľmi malú schopnosť ovplyvňovať makroekonomickú stratégiu Číny,“ povedal Oliver Melton, riaditeľ konzultačnej firmy Rhodium Group zameranej na Čínu. „Majú odlišné ideologické chápanie toho, čo spôsobuje rast a ekonomický rozvoj.“
To, či Peking bude pokračovať vo svojom súčasnom programe – dosiahnuť za každú cenu dominanciu vo výrobe a technológiách – bude mať dosah ďaleko za hranicami Číny. Rast čínskeho dovozu už stagnuje a jeho prebytok tovaru narástol na viac ako 1 bilión dolárov. Čína odmietla ustúpiť menej rozvinutým ekonomikám v oblasti výroby tovarov s nižšou hodnotou, aj keď získava odborné znalosti vo výrobe áut, lietadiel, čipov a iného tovaru s vysokou hodnotou.
Výsledkom je, ako uvádza Eswar Prasad, profesor obchodnej politiky na Cornellovej univerzite a bývalý vedúci čínskej divízie MMF, že Čína dusí výrobu v iných krajinách, či už ide o chudobnejšie ekonomiky, ktoré sa snažia podporovať domáci výrobný sektor, alebo o vyspelé ekonomiky, ktoré čelia rastúcej konkurenčnej hrozbe. Obchodné bariéry pre čínsky tovar rastú a jej vlastná ekonomika je ohrozená defláciou, ktorá je dôsledkom jej nekontrolovateľnej výroby.
„Bez agresívnych reforiem na reštrukturalizáciu ekonomiky sa rast Číny spomalí, zatiaľ čo napätie s jej obchodnými partnermi sa zvýši,“ uviedol Melton zo spoločnosti Rhodium, ktorý nedávno ukončil päťročné pôsobenie ako finančný atašé amerického ministerstva financií v Pekingu.
Keď Peking začiatkom tohto mesiaca zverejnil návrh svojho ďalšieho päťročného plánu, dal jasne najavo, že nemá v úmysle odbočiť od cesty, ktorá sa v očiach Pekingu osvedčila výnimočne dobre. Čínski lídri opätovne zdôraznili svoj záväzok k technologickej sebestačnosti a prisľúbili, že budú viac investovať do pokročilého výrobného priemyslu a podporovať export.
Obchodná vojna naučila Čínu skôr opak toho, čo si USA sľubovali. Namiesto toho, aby podnietila Peking k vyváženiu ekonomiky, ukázala Si Ťin-pchingovi, aké dôležité je pre Čínu znížiť svoju závislosť od USA v kľúčových oblastiach, ako sú polovodiče, a vyvinúť ekonomické zbrane, ktoré jej umožnia udrieť späť, ako je napríklad jej monopol na vzácne zeminy, povedal Henry Farrell, profesor medzinárodných vzťahov na Johns Hopkins School of Advanced International Studies.
To si vyžaduje väčší, nie menší rast vedený priemyslom. Cieľom Číny je podľa Farrella „maximalizovať svoju slobodu robiť to, čo chce, bez toho, aby Spojené štáty mohli určovať jej osud“.
