Prečo politický tlak na Centrálne banky je toxický pre investorov ?

Investori v stredu vyslali varovanie, že na nezávislosti centrálnej banky Wall Street záleží.

Správy o tom, že prezident Trump opäť uvažuje o prepustení predsedu Federálneho rezervného systému Jeroma Powella, viedli k rastu dlhodobejších výnosov štátnych dlhopisov a k poklesu dolára. Trhy vidia perspektívu vyššej inflácie, ak by nové vedenie Fedu znížilo sadzby v súlade s Trumpovými želaniami. Podľa niektorých analytikov by to malo globálne dôsledky, pretože štátne dlhopisy a dolár sú základom finančných trhov na celom svete.

Trump v stredu v Bielom dome novinárom povedal, že je „veľmi nepravdepodobné“, že by Powella vyhodil, a neskôr dodal: „Pokiaľ nebude musieť odísť pre podvod.“ Trump narážal na snahu poradcov Bieleho domu zamerať sa na rekonštrukcie v objektoch Fed-u, ktoré stáli viac, ako sa plánovalo.

Trhy v stredu vyslali jasný signál: Nezahrávajte sa s Fedom.

Príklady napätia medzi šéfmi vlád a ich centrálnymi bankármi z minulosti ponúkajú náznaky toho, ako by sa mohol odohrať spor medzi Trumpom a Powellom. Politici si zvyčajne želajú nižšie sadzby s ohľadom na náklady spotrebiteľov a podnikov na požičiavanie si. Centrálni bankári potrebujú podporovať stabilné ceny.

„Politický tlak a v tomto prípade prezidentský tlak zvyšuje riziko, že dôjde k zošliapnutiu inflačného pedála,“ povedal Mark Spindel, investičný manažér, ktorý je spoluautorom histórie nezávislosti Fedu.

Moderná koncepcia nezávislosti Fedu má pôvod v dohode medzi ministerstvom financií a Fedom z roku 1951, ktorá centrálnej banke poskytla voľnejšie ruky pri stanovovaní úrokových sadzieb podľa vlastného uváženia.

Odvtedy má Fed značnú autonómiu, hoci nie je imúnny voči politickým tlakom. Prezident Lyndon Johnson naliehal na vedúceho predstaviteľa Fedu Williama McChesneyho Martina mladšieho, aby udržiaval nízke sadzby, zatiaľ čo on presadzoval svoj rozsiahly program sociálnych výdavkov.

Na stretnutí v októbri 1965 Johnson povedal, že zvýšenie sadzieb by sa „rovnalo vyžmýkaniu krvi z amerického pracujúceho človeka v záujme Wall Street“, spomína vo svojich memoároch Paul Volcker, vtedajší asistent ministra financií.

Keď Martin o dva mesiace neskôr rozhodol o zvýšení sadzieb, varoval kolegov, že riskujú zúrivú reakciu Johnsona. O niekoľko dní neskôr bol Martin predvolaný na Johnsonov ranč v Texase, kde naňho prezident údajne kričal.

Ďalší predseda Fedu Arthur Burns bol uznávaným ekonómom, ktorý bol známy ako bojovník proti inflácii, keď ho prezident Richard Nixon v roku 1970 vymenoval do funkcie. Historici však tvrdia, že Burns sa príliš zaoberal získavaním priazne prezidenta, ktorý zúfalo chcel udržať nízke sadzby pred svojou predvolebnou kampaňou v roku 1972 napriek rastúcej inflácii.

„Dôkazy z Nixonových nahrávok jasne ukazujú, že prezident Nixon priamo aj nepriamo tlačil na Burnsa, aby pred voľbami v roku 1972 uplatňoval expanzívnu menovú politiku,“ napísali výskumníci v roku 2006 v časopise Journal of Economic Perspectives.

Inflácia sa koncom 70. rokov vymkla spod kontroly, čo bolo čiastočne spôsobené Burnsovou neochotou zvýšiť sadzby na začiatku desaťročia. V dôsledku toho sa prezident Ronald Reagan a niektorí ďalší budúci prezidenti zdržali verejnej kritiky Fedu.

Úspešným príkladom nezávislosti Centrálnej banky od politických rozhodnutí je nezávislosť Bank of England. Táto druhá najstaršia centrálna banka na svete, založená v roku 1694, bola dlhodobo podriadená monarchii a ministerstvu financií.

„Voľby ovplyvňovali charakter a načasovanie rozhodnutí o úrokových sadzbách,“ napísal v roku 2017 bývalý guvernér Bank of England Mervyn King. „Keď som v roku 1991 prišiel do BoE ako hlavný ekonóm, bolo jasné, že úrokové sadzby sa môžu zmeniť kedykoľvek a v ktorýkoľvek deň.“ Začiatkom 90. rokov bola libra čoraz volatilnejšia, silné menové intervencie nefungovali a spanikárená vláda strácala dôveryhodnosť. V roku 1992 sa libra prepadla voči doláru, čo narušilo hospodárstvo.

V snahe zlepšiť dôveru investorov nová britská labouristická vláda v roku 1997 udelila centrálnej banke možnosť samostatne určovať úrokové sadzby. Britské akcie prudko vzrástli a výnosy štátnych dlhopisov v nasledujúcich rokoch klesli.

Nedávnym – a extrémnym – príkladom je turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorý začiatkom roka 2021 prepustil šéfa Centrálnej banky svojej krajiny. Keďže rozvíjajúca sa ekonomika zápasila so spomalením rastu a pretrvávajúcou infláciou, Erdogan prepustil guvernéra centrálnej banky Naciho Agbala po tom, ako Agbal zvýšil úrokové sadzby, aby obmedzil rastúce ceny.

Erdogan tvrdil, že zníženie úrokových sadzieb zníži infláciu tým, že zníži náklady podnikov na pôžičky. Táto myšlienka bola v rozpore so všeobecne uznávanými ekonomickými zásadami, podľa ktorých nízke úrokové sadzby zvyšujú ceny tým, že podporujú hospodársku aktivitu.

„Predvídateľným výsledkom bol obrovský nárast inflácie a nakoniec prechod k menovej ortodoxii zo strany Erdogana,“ povedal Kasper Bartholdy, ekonóm, ktorý v tom čase pracoval pre Credit Suisse v oblasti stratégie s pevným výnosom na rozvíjajúcich sa trhoch.

Miera inflácie v Turecku sa v roku 2022 viac ako strojnásobila na 72 % a líra stratila približne 60 % svojej hodnoty voči americkému doláru, čo podnietilo hospodárske bolesti a nespokojnosť obyvateľstva. Agentúra Fitch Ratings znížila rating tureckých štátnych dlhopisov v roku 2022 na úroveň single-B predtým, ako Erdogan v roku 2023 vymenoval ekonomický tím, ktorý zvýšil úrokové sadzby.

Nezávislosť centrálnych bánk je kľúčová pre zdravé fungovanie hospodárstva. Nezávislé centrálne banky dokážu lepšie udržiavať nízku a stabilnú infláciu. Skúsenosti i empirické štúdie ukazujú, že čím vyššia je ich nezávislosť, tým nižšia a menej kolísavá je inflácia v krajine.

Ak by vlády mali priamu kontrolu nad menovou politikou, mohli by krátkodobo znižovať úrokové sadzby alebo „tlačiť“ peniaze s cieľom získať priazeň voličov, napríklad pred voľbami, čo však v dlhodobom horizonte vedie k znehodnoteniu meny a rastu inflácie. Nezávislosť zvyšuje dôveru občanov, podnikov aj investorov, že politika centrálnej banky je zameraná na dlhodobú stabilitu a nie na krátkodobé ciele politických strán.