Pápež František (Jorge Mario Bergoglio), 1936–2025: Životopis prvého latinskoamerického pápeža

Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v argentínskom Buenos Aires v rodine talianskych prisťahovalcov. Jeho otec Mario pracoval ako účtovník na železnici a matka Regina Sivoriová sa starala o domácnosť; mladý Jorge mal štyroch súrodencov. 

Už v mladosti ho postihli vážne zdravotné problémy – ako 21-ročnému mu po ťažkom zápale pľúc chirurgicky odstránili časť pravej časti pľúc. Napriek tomu vyštudoval strednú priemyselnú školu a získal diplom chemického technika. Krátko pracoval v laboratóriu, no čoraz silnejšie pociťoval kňazské povolanie. V marci 1958, vo veku 22 rokov, vstúpil do noviciátu rehole jezuitov.

Svoje základné filozofické a teologické štúdiá absolvoval v seminári vo Villa Devoto v Buenos Aires a neskôr v Čile a Španielsku. Po rokoch formácie bol Bergoglio 13. decembra 1969 vysvätený za kňaza arcibiskupom Ramónom Castellanom. 

V nasledujúcich rokoch pôsobil ako učiteľ literatúry a psychológie na jezuitských školách a pokračoval v štúdiu teológie, ktoré zavŕšil licenciátom. V apríli 1973 zložil doživotné rehoľné sľuby v Tovarišstve Ježišovom a v tom istom roku, iba ako 36-ročný, bol zvolený za provinciála jezuitov v Argentíne. 

Viedol argentínskych jezuitov v búrlivom období vojenskej diktatúry v rokoch 1976–1983. Táto éra poznačila aj jeho život: neskôr čelil kritike, že počas režimu generála Videlu dostatočne verejne nevystúpil proti porušovaniu ľudských práv a že neochránil dvoch unesených kňazov zo svojej rehole. 

Vatikán však tieto obvinenia poprel a viacerí svedkovia sa Bergoglia zastali s tým, že zákulisne pomáhal prenasledovaným, hoci navonok volil tichšiu diplomaciu. Sám Bergoglio tieto obvinenia vždy odmietal.

Arcibiskup „chudobných“ v Buenos Aires

Po uvoľnení pomerov v krajine pokračoval Bergoglio v službe ako rektor jezuitského seminára a pôsobil aj ako duchovný správca vo veľkomestskom prostredí. Obrat v jeho živote nastal v máji 1992, keď ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa Buenos Aires. 

V roku 1997 sa stal nástupcom arcibiskupa a od februára 1998 už ako arcibiskup viedol jednu z najväčších arcidiecéz Latinskej Ameriky. V konsistóriu roku 2001 ho Ján Pavol II. kreoval za kardinála. Ako arcibiskup Buenos Aires si Bergoglio získal povesť mimoriadne skromného pastiera. 

Odmietal honor a luxus spájaný s vysokým úradom – býval v obyčajnom byte namiesto honosného paláca a po meste sa presúval autobusom či metrom namiesto služobného auta s vodičom. 

„Moji ľudia sú chudobní a ja som jedným z nich,“ vysvetľoval neraz svoje rozhodnutie žiť jednoducho a variť si sám. 

Kňazom vo svojej diecéze prízvukoval, aby boli milosrdní, odvážni a s otvorenými dverami pre všetkých. Bergoglio vynikal osobitnou starostlivosťou o chudobných na okraji spoločnosti – pravidelne navštevoval provizórne chudobné štvrte (tzv. villas miseria) na periférii Buenos Aires, kde sa zaujímal o životné podmienky ľudí na okraji a poskytoval im duchovnú oporu. 

Pre svoju starosť o sociálne slabých získal povesť „arcibiskupa chudobných“. Zároveň však neváhal kritizovať spoločenské pomery: v ťažkej ekonomickej kríze roku 2001 otvorene vyzýval argentínsku vládu, aby viac dbala o chudobných a zmiernila dopady krízy. 

Ako predseda Argentínskej biskupskej konferencie (2005–2011) viedol delegáciu na celokontinentálnu synodu v Aparecide v Brazílii (2007), kde zohral kľúčovú úlohu pri vypracovaní záverečného dokumentu. Takzvaný Aparecidský dokument neskôr slúžil ako dôležitý programový text pre cirkev v Latinskej Amerike, zdôrazňujúci misijnosť, blízkosť chudobným a nové metódy evanjelizácie. Tieto priority sa stali aj predzvesťou neskoršieho Bergogliovho pontifikátu.

Prelomová voľba pápeža (2013)

Dňa 11. februára 2013 celý svet prekvapila správa o abdikácii pápeža Benedikta XVI. – prvého pápeža po takmer 600 rokoch, ktorý sa vzdal úradu. Konkláve 115 kardinálov, ktoré sa zišlo o mesiac neskôr, zvolilo 13. marca 2013 za nového pápeža práve Jorgeho Bergoglia. 

Jeho zvolenie prinieslo viacero historických prvenstiev: František sa stal prvým jezuitom na Petrovom stolci a zároveň prvým pápežom pochádzajúcim z Latinskej Ameriky i z celého „Globálneho Juhu“. Bol tiež prvým neeurópskym pápežom od 8. storočia. Pre svoj pontifikát si zvolil meno František na počesť svätého Františka z Assisi – stredovekého svätca známeho pre svoju pokoru, lásku k chudobným a úctu k prírode. Samotný Bergoglio tým naznačil, aké priority hodlá zdôrazňovať.

Už prvé vystúpenie novozvoleného pápeža naznačilo zmenu štýlu. Keď sa 13. marca podvečer objavil na balkóne Baziliky sv. Petra, neobliekol si tradičný červený zamatový plášť s hermelínovým lemom (tzv. mozzetta) ani zlatý pápežský kríž – zostal v jednoduchom bielom rúchu a na krku mu visel jeho vlastný jednoduchý strieborný krížik, ktorý nosieval ako arcibiskup. 

Dav zhromaždený na Námestí sv. Petra pozdravil neformálne: „Bratia a sestry, dobrý večer,“ namiesto zaužívaného slávnostného pozdravu „Laudetur Jesus Christus“. Tým si okamžite získal sympatie mnohých, ktorých oslovila jeho bezprostrednosť. 

Následne požiadal veriacich, aby sa pred požehnaním oni pomodlili za neho – ďalšie gesto pokory. Niekoľko dní po zvolení šokoval Vatikán, keď odmietol bývať v honosnom pápežskom apartmáne v Apoštolskom paláci. 

Namiesto toho zostal bývať v penzióne Dome sv. Marty, kde aj 21. apríla 2025 zomrel a boli tu počas konkláve na ktorom ho zvolili ubytovaní kardináli. Tento moderný domov s obyčajnou jedálňou sa stal jeho rezidenciou aj pracoviskom – sám František neskôr povedal, že rozhodnutie zostať v Dome sv. Marty mu “zachránilo život”, pretože izolácia pápežského paláca podľa neho človeka vovádza do pokušenia sebaľúbosti.

Rovnako odmietol okázalú obrnenú limuzínu – dal ju odstaviť do múzea a po Ríme sa nechával voziť v obyčajnom modrom Fiate. Tieto symbolické skutky naznačili, že na pápežskom stolci nastala významná zmena smerom k väčšej skromnosti a prístupu „služobníka sluhov Božích“ v praxi.

Slávnostná inaugurácia nového pápeža sa konala 19. marca 2013 na Námestí sv. Petra za účasti státisícov veriacich i štátnikov z celého sveta. František v homílii zdôraznil povinnosť cirkvi chrániť „každého človeka, najmä toho najchudobnejšieho, najslabšieho a najmenšieho“ – čím opäť potvrdil, že stredobodom jeho pozornosti budú marginalizovaní. 

Svet si medzitým rýchlo obľúbil jeho prostý štýl komunikácie a zmysel pre humor. Ešte v marci 2013 poskytol rozsiahly rozhovor jezuitskému časopisu La Civiltà Cattolica, v ktorom načrtol víziu cirkvi ako „poľnej nemocnice po boji, ktorá lieči rany“ a ktorá vychádza hľadať tých, čo sú zranení a vylúčení. Tento obraz milosrdnej, otvorenej cirkvi sa stal programovým pre jeho pontifikát.

Reforma Vatikánu a synodálna cirkev

Od začiatku pontifikátu sa František snažil reformovať riadenie cirkvi a posilniť princíp synodality – teda spoločného kráčania a načúvania celej cirkvi. Ešte v roku 2013 zriadil poradnú Radu deviatich kardinálov, ktorí mu mali pomáhať s reformou vatikánskej kúrie. 

Výsledkom takmer desaťročnej práce bola nová apoštolská konštitúcia Praedicate Evangelium, ktorú vydal v marci 2022. Táto zásadná reforma zmenila štruktúru i filozofiu riadenia Vatikánu – okrem iného po prvý raz oficiálne umožnila, aby v čele väčšiny vatikánskych dikastérií (úradov) mohli stáť aj laici vrátane žien. 

Podľa novej konštitúcie totiž autorita v kúrii vyplýva z poverenia od pápeža, a nie zo sviatostného biskupského svätenia. František tak otvoril dvere k tomu, že do budúcna môže pápež menovať za prefektov vatikánskych úradov aj kvalifikovaných laikov. 

Reformou kúrie zároveň zlúčil či posilnil viaceré úrady – osobitný dôraz kládol na nové Dikastérium pre evanjelizáciu a tiež na transparentnosť vo vatikánskych financiách (za jeho pontifikátu sa prvýkrát konal veľký súdny proces s vysokými predstaviteľmi kúrie obvinenými z korupcie). František takisto vymenoval do vedúcich funkcií vo Vatikáne rekordný počet žien, napríklad prvé ženy – podsekretárky Biskupskej synody či Štátneho sekretariátu. Hoci progresívni katolíci dúfali vo výraznejšie zastúpenie žien, išlo o prelomové posuny v inštitúcii, ktorá bola stáročia výlučne mužská.

Pápež František zároveň výrazne oživil inštitúciu biskupských synod a povýšil synodalitu na jeden z pilierov svojho pontifikátu. V praxi to znamenalo zapájať biskupov i laikov do širšej diskusie o smerovaní cirkvi a počúvať hlas Božieho ľudu. „Synodalitu“ – spoločné načúvanie a kráčanie cirkvi – označil František za cestu, ktorou sa má cirkev uberať v 21. storočí. Zdôrazňoval, že pastieri majú načúvať aj ľuďom na okraji, nielen cirkevným elitám: „Pápež František urobil zo synodality poznávacie znamenie svojho pontifikátu a vyzýval Cirkev, aby s porozumením a súcitom načúvala hlasu svojich ľudí vrátane tých, ktorí sa často cítia vylúčení,“ konštatoval arcibiskup William Lori po pápežovej smrti. 

František zvolal v krátkom slede viacero tematických synod: o rodine (2014 a 2015), o mládeži (2018) či o Amazónii (2019), počas ktorých biskupi z celého sveta spolu s odborníkmi diskutovali o výzvach a potrebách cirkvi v daných oblastiach. 

V roku 2021 inicioval bezprecedentný celosvetový synodálny proces, na ktorom sa mohli v diecézach zapojiť priamo veriaci svojimi podnetmi. Vyvrcholením tohto úsilia boli zasadania Synody biskupov o synodalite v rokoch 2023 a 2024 – dvojfázová synoda, ktorá mala zhodnotiť výsledky tohto dialógu a navrhnúť konkrétne kroky pre obnovu cirkvi na princípe širšej spoluzodpovednosti. 

Františkovým cieľom bolo, aby sa cirkev stala „učiacou sa“ inštitúciou – takou, ktorá počúva svoje deti a nebojí sa v pokore meniť prístupy, ak to neohrozuje podstatu viery. Tento prístup mu priniesol uznanie mnohých veriacich túžiacich po otvorenejšej cirkvi, no zároveň narážal na odpor istých kruhov zvyknutých na prísne hierarchické riadenie (viac v časti Kontroverzie).

Cirkev pre chudobných a sociálna spravodlivosť

„Ako by som si len prial cirkev chudobnú a pre chudobných,“ vyhlásil František už pár dní po zvolení, 16. marca 2013, pri stretnutí s novinármi.

Táto veta výstižne zhrnula jeho program v sociálnej oblasti. Pápež z Latinskej Ameriky priniesol do celosvetovej cirkvi novú energiu v službe chudobným, trpiacim a sociálne vylúčeným. Už v lete 2013 vykonal svoju prvú cestu za hranice Ríma – navštívil taliansky ostrov Lampedusa, kam prichádzajú utečenci z Afriky a Blízkeho východu. 

Pri improvizovanom pamätníku obetiam námorných tragédií slúžil omšu a vo svojej kázni ostro odsúdil „globalizáciu ľahostajnosti“, ktorá otupuje súcit so strádajúcimi: „Zvykli sme si na utrpenie iných, netýka sa nás to, nezaujíma nás to,“ varoval pred apatiou voči utečencom. 

Kritiku bezcitnosti voči migrantom následne opakoval nespočetnekrát. Počas celého pontifikátu sa stal hlasným zástancom utečencov a ľudí na úteku – pravidelne vyzýval bohaté krajiny, aby nezatvárali dvere migrantom utekajúcim pred vojnou či chudobou, a pripomínal, že postoj kresťana má byť postojom milosrdenstva a pohostinnosti voči núdznym. 

Sám šiel príkladom: v roku 2016 počas návštevy gréckeho ostrova Lesbos zobral symbolicky do pápežského lietadla niekoľko sýrskych utečeneckých rodín a poskytol im útočisko v Taliansku. Vo Vatikáne zároveň poveril svojho almužníka konkrétnou pomocou ľuďom bez domova – v okolí Baziliky sv. Petra nechal zriadiť sprchy a holičstvo pre bezdomovcov a otvoril pre nich nocľaháreň. 

Dokonca pozval skupinu bezdomovcov ako čestných hostí na osobnú prehliadku Sixtínskej kaplnky. Týmito činmi dával najavo, že cirkev má slúžiť prakticky, nielen slovom.

Pápež František sa vo svojich príhovoroch často zastával tých „najmenších“ – chudobných, chorých, starých i nenarodených. 

Dôraz na sociálnu spravodlivosť spojil s kritikou súčasného ekonomického systému, ak vylučuje dôstojnosť človeka. V júli 2015 počas pastoračnej cesty v Latinskej Amerike otvorene odsúdil bezuzdnú chamtivosť a kultúru vyraďovania. Na stretnutí s predstaviteľmi ľudových hnutí v Bolívii vtedy nazval nenásytnú honbu za peniazmi „hnojom diabla“, ktorý stojí v pozadí ničenia životného prostredia i vykorisťovania chudobných. 

„Keď sa kapitál stane idolom a riadi všetky rozhodnutia, keď chamtivosť po peniazoch ovládne celý socio-ekonomický systém, ruinuje spoločnosť, stavia ľudí proti sebe a ohrozuje náš spoločný domov – sestru, matku Zem,“ varoval vtedy pred devastačnými dôsledkami neoliberálneho kapitalizmu. 

Tieto ostré slová vyvolali ohlas po celom svete – František sa profiloval ako morálny hlas volajúci po väčšej solidarite medzi bohatými a chudobnými krajinami. Zároveň zdôrazňoval, že pomoc biednym musí byť konkrétna: cirkev má byť ako dobrý Samaritán, ktorý sa skloní k zranenému na ceste.

Vo viacerých dokumentoch pápež rozvinul sociálne témy do hĺbky. Už v prvom programovom dokumente Evangelii gaudium (Radosť evanjelia, 2013) vyzval na „vychádzajúcu“ cirkev, ktorá pôjde na periférie spoločnosti, a kritizoval ekonomiku vylúčenia, v ktorej miliardy žijú na okraji a „idoly peňazí“ ničia ľudskosť. 

Neskôr, v encyklike Fratelli tutti (Všetci sme bratia, 2020), apeloval na univerzálne bratstvo a sociálne priateľstvo medzi národmi, odsúdil rasizmus, nacionalizmus a prehlbovanie sociálnych priepastí. Tieto texty potvrdili obraz Františka ako „pápeža chudobných“, ktorý nekompromisne stál na strane slabých a v spoločenských otázkach hľadal inšpiráciu v evanjeliu a sociálnej náuke cirkvi.

Starostlivosť o stvorenie (Laudato si’)

Vzťah k prírode a ochrana životného prostredia sa počas Františkovho pontifikátu stali vôbec prvýkrát výraznou súčasťou pápežského magistéria. V júni 2015 vydal encykliku Laudato si’ (Buď pochválený) – prelomový dokument o starostlivosti o „náš spoločný domov“. 

Pápež v ňom spojil duchovný pohľad s vedeckými poznatkami a vyzval na okamžité globálne kroky proti klimatickej zmene a ekologickej kríze. Ostrými slovami pranieroval nezodpovedné ničenie životného prostredia – napísal, že ľudstvo premenilo planétu na „obrovskú kopu špiny“ svojím nenásytným konzumizmom a exploatáciou prírodných zdrojov. 

Apeloval na ľudí dobrej vôle, aby zmenili svoj životný štýl a „počúvali tak volanie zeme, ako aj volanie chudobných“, keďže ekologická devastácia najviac dolieha práve na chudobné komunity. Laudato si’ mala obrovský medzinárodný ohlas – František sa ňou zaradil medzi popredných morálnych lídrov v otázke klimatickej spravodlivosti. Vatikán nadviazal spoluprácu s OSN pri organizovaní konferencií o klimatických zmenách. Pápež podporil parížsku klimatickú dohodu z roku 2015 a keď o pár rokov neskôr niektoré vlády (napríklad administratíva prezidenta Donalda Trumpa) od nej odstúpili, verejne vyjadril sklamanie a pripomenul, že „ide o budúcnosť ľudstva“.

Okrem klimatickej krízy sa František zasadzoval aj za ochranu biodiverzity a udržateľný rozvoj. Zdôrazňoval koncept integrálnej ekológie – podľa ktorého sociálna nespravodlivosť a ekologická kríza spolu úzko súvisia. Vo svojich príhovoroch často varoval pred „kultúrou vyhadzovania“, ktorá utilitárne zaobchádza nielen s vecami, ale aj s ľuďmi (napr. vylučuje chorých, starých či nenarodených ako „neužitočných“). 

Vyzdvihoval preto zodpovednosť voči budúcim generáciám a pripomínal, že veriaci majú povinnosť chrániť stvorenstvo, ktoré je Božím darom. V roku 2021 pripojil Vatikán svoj podpis k záväzku uhlíkovej neutrality do roku 2050. František sa tak stal symbolom angažovanosti cirkvi v ekologickej oblasti. 

Konzervatívnejší kruhy mu síce vyčítali, že sa príliš mieša do „svetských tém“, no on argumentoval, že starostlivosť o planétu je aj morálnou a náboženskou otázkou: „Starostlivosť o prírodu priamo vychádza z viery v Boha Stvoriteľa,“ napísal v jednej z katechéz. Jeho ekologický odkaz inšpiroval mnohých veriacich k environmentálnym aktivitám a fráza „ekologické obrátenie“ sa v cirkvi udomácnila aj vďaka nemu.

Dialóg s inými náboženstvami a kultúrami

František od začiatku zdôrazňoval pokračovanie v dialógu s inými kresťanskými cirkvami i nekresťanskými náboženstvami. Ako prvý pápež v dejinách navštívil Arabský polostrov – vo februári 2019 zavítal do Spojených arabských emirátov, kde spolu s veľkým imámom káhirského Al-Azharu Ahmedom Al-Tajíbom podpísal Dokument o ľudskom bratstve, vyhlásenie vyzývajúce na medzináboženský mier, odsudzujúce násilie páchané v mene náboženstva a zdôrazňujúce rovnosť ľudí pred Bohom. 

V marci 2021 podnikol ďalšiu historickú cestu do prevažne moslimskej krajiny – navštívil Irak, čím sa stal prvým pápežom, ktorý vstúpil na územie tejto vojnami sužovanej krajiny. V irackom Nadžafe sa vtedy stretol s veľkajatoláhom Alím al-Sístáním, duchovným vodcom irackých šiítov, čo bolo mimoriadne symbolické stretnutie kresťansko-moslimského dialógu. 

Okrem toho František pokračoval v trende zlepšovania vzťahov s judaizmom – udržiaval priateľstvá s viacerými židovskými rabínmi (už z Argentíny) a pri návšteve Svätej zeme v máji 2014 sa modlil pri múre nárekov i navštívil pamätník holokaustu Jad Vašem. 

V rámci ekumenického úsilia urobil historický krok, keď sa vo februári 2016 na Kube stretol s moskovským patriarchom Kirillom – vôbec prvý raz sa zišli predstavitelia katolíckej a ruskej pravoslávnej cirkvi od rozkolu v roku 1054. 

Hoci neskôr tieto vzťahy poznačila geopolitická situácia (najmä vojna na Ukrajine v roku 2022, kde sa František dostal do názorového sporu s Kirillom, ktorého napomenul, aby nebol „Putinovým miništrantom“), zásadný ekumenický dialóg s pravoslávím aj protestantmi pokračoval.

Pápež sa zúčastnil tiež medzinárodných medzináboženských stretnutí – napríklad každoročného podujatia za mier v duchu Assisi, kam pozýval zástupcov rôznych vierovyznaní, aby sa modlili a diskutovali spolu. 

Jeho prístup k inovercom bol poznačený rešpektom a priateľstvom – ako prvý pápež v dejinách vstúpil v roku 2014 do budhistického chrámu (v Srí Lanke) či do moslimskej mešity v Stredoafrickej republike. 

Po sérii teroristických útokov vo Francúzsku v roku 2016 František spoločne s imámami i rabínmi vyhlásil, že vraždenie v Božom mene je satanské, čím ukázal jednotu náboženstiev v základných morálnych hodnotách. 

Celkovo možno povedať, že pontifikát Františka priniesol výrazné zlepšenie medzináboženských vzťahov a posilnenie dialógu tam, kde predtým panovala nedôvera.

Nulová tolerancia voči zneužívaniu

Jednou z najväčších výziev, ktorej František čelil, bolo obnoviť dôveryhodnosť cirkvi otrasenú odhalenými škandálmi sexuálneho zneužívania maloletých duchovnými. Aj keď väčšina prípadov siaha do minulosti, vyplávali na povrch práve v posledných desaťročiach a v očiach verejnosti vrhali tieň na celú cirkev. 

František spočiatku pokračoval v línii svojich predchodcov – hlásal politiku „nulovej tolerancie“ a v roku 2014 zriadil Pápežskú komisiu pre ochranu maloletých, do ktorej vymenoval aj obete zneužívania. Napriek tomu sa nevyhol počiatočným zakopnutiam. 

V januári 2018 počas návštevy Čile verejne obhajoval miestneho biskupa obvineného z krytia zneužívania, keď podráždene vyhlásil, že „proti nemu neexistuje ani jediný dôkaz“. Jeho slová vtedy pobúrili obete a ich podporovateľov po celom svete, dokonca aj jeden z jeho vlastných poradcov, bostonský kardinál Sean O’Malley, vyjadril „bolesť“ nad pápežovými vyjadreniami. 

František sa po návrate do Ríma kajúcne ospravedlnil a priznal, že jeho slová zranili mnohých. Následne vyslal do Čile arcibiskupa Charlesa Sciclunu, renomovaného investigátora, aby prípad prešetril. Výsledná správa odhalila “vážne zanedbania” čilských cirkevných predstaviteľov pri riešení obvinení a dokonca ničenie dôkazov o zločinoch. 

V máji 2018 potom nastal bezprecedentný krok – všetci čilskí biskupi podali pápežovi svoju rezignáciu; František postupne prijal demisiu siedmich z nich a dvoch biskupov (vrátane spomínaného Juana Barrosa) aj úplne kánonicky potrestal odvolaním z kňazského stavu. 

Tento razantný zásah ukázal, že pápež sa poučil a je pripravený konať. Podobne v USA, keď vyšetrovanie odhalilo systémové zlyhania (napr. v Pensylvánii bolo roku 2018 zverejnených 70 rokov starých 300 prípadov zneužívania), František reagoval listom všetkým veriacim, v ktorom vyznal „hanbu a ľútosť“ nad tým, že cirkev v minulosti nezabránila týmto zločinom a „zradila dôveru maličkých“. 

Zároveň začal konať aj v kauze bývalého kardinála Theodora McCarricka, ktorý bol usvedčený zo sexuálneho obťažovania seminaristov – František ho v roku 2018 zbavil kardinálskej hodnosti a vo februári 2019 dokonca odobril jeho laicizáciu, čo bol historický trest pre tak vysokého cirkevného hodnostára.

Vyvrcholením Františkových snáh v boji proti zneužívaniu bol summit predsedov biskupských konferencií o ochrane maloletých, ktorý zvolal do Vatikánu vo februári 2019. Takmer 200 najvyšších cirkevných predstaviteľov z celého sveta si vypočulo svedectvá obetí a diskutovalo o konkrétnych opatreniach. 

Krátko po summite pápež vydal prelomový dokument Vos estis lux mundi, ktorým zaviedol povinnosť pre biskupov a rehoľných predstavených nahlasovať podozrenia zo zneužívania a stanovil mechanizmy ich vyšetrovania. 

Po prvý raz v dejinách cirkvi tak biskupi niesli priamu zodpovednosť aj za prípadné krytie takýchto zločinov. František tiež zrušil tzv. pápežské tajomstvo pre prípady zneužívania, čím uvoľnil prístup k informáciám pre orgány činné v trestnom konaní. 

Opatrenia Vatikánu uvítali mnohí experti ako krok správnym smerom, no skupiny obetí reagovali s tým, že tieto kroky prišli neskoro a že v teréne sú stále problémy s ich dodržiavaním. 

Napriek čiastočným sklamaniam bude František zapísaný ako pápež, ktorý posunul cirkev bližšie k postoju nulovej tolerancie – od slov k činom. Jeho pontifikát ukázal pokrok v prístupe k obetiam (viacerých osobne stretol a slzy v očiach ich prosil o odpustenie za cirkev) a položil právne základy, na ktorých môžu stavať jeho nástupcovia.

Kontroverzie a nezhody počas pontifikátu

Pontifikát pápeža Františka priniesol mnoho reformných myšlienok, no zároveň vyvolal aj odpor a kontroverzie, najmä u časti konzervatívcov v cirkvi. Od začiatku sa našli hlasy, ktorým prekážal jeho neformálny štýl a rušenie zaužívaných tradícií. 

Konzervatívci neboli nadšení pápežovou averziou voči pompéznosti a tým, že pri obrade Zeleného štvrtka umýval nohy aj ženám a moslimom, hoci dovtedy tento obrad patril iba mužom. S nevôľou prijali aj jeho výzvy, aby cirkev bola otvorenejšia voči veriacim z okraja – napríklad, aby s väčším súcitom pristupovala k homosexuálnym osobám či rozvedeným. Keď František v roku 2013 na palube lietadla položil rečnícku otázku: „Kto som ja, aby som súdil“ homosexuálneho veriaceho hľadajúceho Boha?, mnohí to uvítali ako prejav pokory, no niektorých tradicionalistov to znepokojilo. 

Títo kritici sa obávali, že pápež relativizuje morálne normy. Napätie vyvrcholilo po synode o rodine, keď František v posynodálnej exhortácii Amoris laetitia (2016) naznačil, že v určitých prípadoch by aj rozvedení a civilne znovu zosobášení katolíci mohli pristupovať k svätému prijímaniu. 

Tradične zmýšľajúci katolíci boli pobúrení zmiernením tohto zákazu a varovali pred podrývaním učenia o nerozlučiteľnosti manželstva. Štyria kardináli (na čele s americkým Raymondom Burkeom) dokonca verejne zaslali pápežovi list vyjadrujúci „dúbia“ – pochybnosti o súlade Amoris laetitia s cirkevným učením – a žiadali objasnenie. 

Pápež na ich otázky priamo neodpovedal, čo ešte zvýšilo napätie. V roku 2018 využil mediálny rozruch okolo pápežovej návštevy Írska arcibiskup Carlo Maria Viganò (bývalý vatikánsky veľvyslanec v USA) a zverejnil otvorený list, v ktorom obvinil Františka z rôznych údajných pochybení a vyzval ho k rezignácii. 

Viganò – motivovaný ideologicky i osobnými krivdami – v pamflete plnom invektív tvrdil, že pápež kryje „pro-gay agendu“ v cirkvi. Tento útok síce Vatikán odmietol ako nepodložený, no Viganò sa stal hrdinom najtvrdšieho jadra pápežových odporcov, najmä v ultrakonzervatívnych kruhoch USA. 

Niektorí ho tam začali vykresľovať ako náboženského „liberála“ či dokonca šíriť konšpiračné teórie, že František je „falošný pápež“ alebo predzvesť apokalypsy. Kardinál Burke prirovnal stav cirkvi pod jeho vedením k „lodi bez kormidla“ a zosnulý kardinál George Pell označil Františkov pontifikát dokonca za „katastrofu“ (to vyšlo najavo až po Pellovej smrti v 2023). Tieto názory boli síce menšinové, no hlasné a dobre medializované.

František sa dlho snažil nereagovať konfrontačne na konzervatívnu kritiku. „Necítim sa byť sudcom týchto ľudí. Modlím sa, aby im aj mne Boh upokojil srdce,“ povedal v roku 2018 v rozhovore na margo svojich odporcov. 

Postupne však pritvrdil kurz voči otvorene neposlušným cirkevným predstaviteľom. V júli 2021 vydal dokument Traditionis custodes, ktorým výrazne obmedzil slávenie predkoncilovej latinskej omše – tým pobúril tzv. tradicionalistov, no zdôvodnil to jednotou cirkvi (odmietal, aby sa tvorili paralelné „ríty“). 

V decembri 2023 Vatikán za Františkovej vlády súhlasil s možnosťou požehnávania kajúcnych homosexuálnych párov, čo konzervatívci opäť ostro kritizovali. Po smrti emeritného pápeža Benedikta XVI. (na začiatku roku 2023) František stratil akúsi „bleskozvodnú“ figúru a konzervatívny odpor voči nemu sa ešte zintenzívnil. 

V novembri 2023 odvolal z úradu vplyvného amerického biskupa Josepha Stricklanda, ktorý verejne pápeža obviňoval z herézy a odmietol sa stiahnuť. Ešte predtým symbolicky zbavil kardinála Burkea členstva vo vatikánskych dikastériách i nároku na byt vo Vatikáne. Bolo to znamenie, že František už nebude trpieť otvorenú rebéliu vo vnútri hierarchie.

Popri konzervatívcoch však zaznievali aj hlasy progresívcov, ktorí naopak pápeža kritizovali, že nerobí dosť odvážne kroky. Liberálnejšie kruhy vyjadrili sklamanie, že František napríklad nepripustil svätenie ženatých mužov v oblastiach s nedostatkom kňazov – hoci Synoda o Amazónii (2019) to odporúčala, pápež túto myšlienku v roku 2020 zamietol.

Tiež neotvoril diskusiu o diakonskej či kňazskej vysviacke žien, hoci zriadil komisie pre štúdium tejto otázky. Niektorí LGBTQ katolíci dúfali v jasné zmeny v cirkevnom učení o homosexualite, čo sa nestalo – cirkevná doktrína ostala nemenná, hoci tón sa zmenil na pastoračne citlivejší. 

Výstižne to zhrnula stanica NPR: František bol pre konzervatívcov príliš liberálny a „uhýbajúci“ od dogiem, kým pre progresívcov zostal nedostatočne odvážny v reformách. 

Táto skutočnosť viedla k výraznej polarizácii najmä v anglosaských krajinách, kde sa do debaty o pápežovi miešala aj politika. V USA niektorí katolíci blízki pravicovým kruhom otvorene spochybňovali pápeža, zatiaľ čo iní (najmä mladšia generácia) ho nadšene podporovali pre jeho dôraz na sociálnu spravodlivosť. 

Faktom je, že František vymenoval takmer 80% kardinálov-voliteľov nového pápeža, čím posunul celé mocenské ťažisko v cirkvi – budúcnosť ukáže, či táto nová generácia cirkevných lídrov bude pokračovať v jeho reformnom kurze, alebo nastolí zmierlivejší tón.

Pastoračné cesty po svete (vrátane Slovenska)

Pápež František bol od začiatku odhodlaný osobne prinášať svoju blízkosť a posolstvá aj veriacim mimo Vatikánu. Napriek pokročilému veku absolvoval mimoriadne množstvo apoštolských ciest – počas 12 rokov na Petrovom stolci uskutočnil vyše 45 zahraničných návštev v rôznych kútoch sveta. 

Navštívil pritom mnohé krajiny, kam predtým žiadny pápež nevkročil. Už v prvých rokoch zavítal napríklad do Mjanmarska a Bangladéša (2017), Maroka (2019) či Bahrajnu (2022). 

Ako prvý pápež v histórii vycestoval do Iraku či na Arabský polostrov (SAE), aby tamojším malým kresťanským komunitám priniesol povzbudenie a zároveň posilnil medzináboženský dialóg. 

Nevyhýbal sa ani vojnou poznačeným regiónom – v roku 2014 navštívil Stredoafrickú republiku, kde symbolicky otvoril Svätú bránu jubilejného roka v hlavnom meste Bangui uprostred prebiehajúceho konfliktu. 

V roku 2015 zase ako sprostredkovateľ napomohol historickému zmiereniu medzi USA a Kubou po desaťročiach nepriateľstva. Jeho cesty mali často výrazný sociálny a humanitárny podtón: napríklad v roku 2015 navštívil africký štát Keňa, kde sa stretol so slumovými obyvateľmi Nairobi, či Mexiko, kde sa na hraniciach modlil za migrantov smerujúcich do USA.

Slovensko navštívil pápež František 12. – 15. septembra 2021 počas svojej 34. zahraničnej cesty, ktorá zahŕňala aj krátku zastávku v susednom Maďarsku. Počas štyroch dní na Slovensku prešiel viacero miest – okrem Bratislavy zavítal do Prešova, Košíc a Šaštína. 

Už pri stretnutiach s predstaviteľmi krajiny varoval Slovákov, aby si neuzatvárali srdcia a aby náboženstvo nikdy nezneužívali na politické ciele. V Košiciach navštívil rómske sídlisko Luník IX, kde odsúdil predsudky a diskrimináciu Rómov v Európe. 

Vyzdvihol význam prijatia menšín a povedal, že „v cirkvi nik nemá byť bokom“. Na štadióne v Prešove predsedal gréckokatolíckej liturgii sv. Jána Zlatoústeho a uctil si tamojšiu tradíciu východného obradu. 

Vyvrcholením návštevy bola svätá omša v národnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, na ktorej sa zúčastnilo vyše 50 000 veriacich. V homílii Slovákov povzbudil k mariánskej viere plnej putovania a snahy o bratskosť. Na záver cesty pápež poďakoval všetkým organizátorom a veriacim a zdôraznil, že si zo Slovenska odnáša obraz „pobožného ľudu“, ktorý si ctí svoju Matku Sedembolestnú.

Jeho návšteva zanechala hlboký dojem – bol to len druhý pápež v dejinách, ktorý zavítal na Slovensko (po sv. Jánovi Pavlovi II.), a mnohí verili, že posolstvo pokory a solidarity, ktoré priniesol, bude v krajine rezonovať.

Celkovo František precestoval desiatky krajín na všetkých obývaných kontinentoch a stretol sa s miliónmi ľudí rôznych kultúr. V roku 2015 navštívil napríklad USA, kde vystúpil aj v Kongrese a OSN, v tom istom roku bol aj na Kube, čím symbolicky podporil zlepšenie vzťahov medzi Havanou a Washingtonom. 

V roku 2019 absolvoval náročnú cestu do Mozambiku, na Madagaskar a Maurícius, kde volal po prekonaní chudoby a ochrane prírody. Jeho poslednou veľkou cestou bola návšteva Mongolska v roku 2023 – išlo o krajinu s iba pár stovkami katolíkov, no František tým ukázal svoj záujem o „periférie“ v geografickom i duchovnom zmysle. 

Všade, kam prišiel, sa snažil priniesť posolstvo evanjelia spôsobom zrozumiteľným miestnym ľuďom. Stal sa takpovediac „globálnym pápežom“, ktorý osobne spájal Rím s najvzdialenejšími komunitami. Rád sa počas ciest zastavoval aj na neformálne momenty – napríklad v Brazílii 2013 navštívil chudobnú favelu, v Írsku 2018 zavítal do centra pre bezdomovcov a v Kanade 2022 vykonal kajúcnu púť za pôvodnými obyvateľmi, kde ich prosil o odpustenie za krivdy minulosti. Tým všetkým dával najavo blízkosť pápežského úradu k realite bežných ľudí.

Pápež František medzi veriacimi na Námestí sv. Petra vo Vatikáne (2015). Svojou bezprostrednosťou a úsmevom si získal milióny ľudí po celom svete.

Zdravotné problémy a posledné roky života

Napriek vysokému veku si pápež František dlhé roky udržiaval relatívne dobré zdravie a obdivuhodnú pracovnú energiu. V júli 2021 podstúpil plánovanú operáciu hrubého čreva (kvôli divertikulitíde) a zotavil sa z nej bez vážnejších komplikácií. 

V nasledujúcom roku 2022 ho však trápili silné bolesti pravého kolena. Keďže pre pokročilú artritídu nemohol absolvovať operáciu, lekári mu odporučili šetriť sa – pápež preto od mája 2022 často používal invalidný vozík a obmedzil dlhé pešie procesie. 

Verejne priznal, že ho to frustruje, no prijíma to ako pokoru. Občasné používanie vozíka v pokročilom veku (85+) nebránilo Františkovi pokračovať v cestách – napríklad v roku 2022 ešte navštívil Kanadu, Kazachstan či Bahrajn, hoci v pomalšom režime. 

V rozhovoroch v posledných rokoch pontifikátu otvorene hovoril, že ak by raz zdravotne nezvládal svoje povinnosti, zváži rezignáciu podobne ako Benedikt XVI. Zároveň však dodal, že „rezignácia pápeža by nemala byť módou“, čím naznačil, že nemieni odstupovať ľahkovážne. V decembri 2022 zomrel emeritný pápež Benedikt XVI., čo z Františka opäť urobilo jediného nositeľa pápežského bieleho odevu vo Vatikáne.

Posledný rok života bol pre Františka poznačený zhoršením zdravotného stavu. Koncom januára 2025 bol hospitalizovaný s respiračnými problémami – pôvodne rutinný pobyt sa zmenil na vážnu situáciu, keď sa u pápeža rozvinul obojstranný zápal pľúc. Vo vatikánskej nemocnici Gemelli strávil 38 dní, počas ktorých sa jeho stav striedavo zlepšoval a zhoršoval. 

Koncom marca 2025 sa vrátil do Domu sv. Marty vo Vatikáne, viditeľne zoslabnutý, no odhodlaný ešte plniť si povinnosti. Na Veľkonočnú nedeľu (20. apríla 2025) sa ukázal na balkóne baziliky a udelil požehnanie Urbi et Orbi, hoci nerozprával dlho a pôsobil unavene. 

Nasledujúci deň – v pondelok 21. apríla 2025, ktorý bol Veľkonočným pondelkom – však prišla smutná správa. O 7:35 ráno zomrel pápež František vo veku 88 rokov vo svojej rezidencii Domus Sanctae Marthae, obklopený najbližšími spolupracovníkmi a lekármi. 

Jeho úmrtie oznámil s dojatím kamerlengo kardinál Kevin Farrell priamo vo Vatikánskom rozhlase slovami: „Drahí bratia a sestry, s hlbokým zármutkom oznamujem smrť nášho Svätého Otca Františka. Celý svoj život zasvätil službe Pánovi a Jeho Cirkvi… učil nás žiť hodnoty evanjelia s odvahou a láskou, najmä voči tým najchudobnejším a vylúčeným“. Smutná správa sa rýchlo rozletela do celého sveta.

Úmrtie, pohreb a ohlasy vo svete

Správa o odchode pápeža Františka vyvolala okamžitú odozvu na celom svete. Ešte v deň úmrtia sa na Námestí sv. Petra v Ríme začali schádzať tisíce veriacich so sviečkami a v modlitbách ďakovali za jeho život. 

Vlajky vo Vatikáne a v rodnej Argentíne klesli na pol žrde. Svetoví lídri naprieč kontinentmi zaslali sústrastné telegramy a kondolencie. Generálny tajomník OSN označil Františka za „hlas morálneho svedomia pre našu dobu“ a vyzdvihol jeho úsilie v boji proti chudobe a klimatickej kríze. 

Predstavitelia iných cirkví a náboženstiev – od canterburského arcibiskupa až po hlavného imáma univerzity Al-Azhar – vzdali poctu pápežovi, ktorý budoval priateľstvá naprieč vierovyznaniami. 

Argentínsky ľud prežíval zvlášť dojímavé chvíle – v Buenos Aires sa pri katedrále zhromaždili davy, zneli tam zvony a modlitba ruženca za „nášho pápeža“. Mnohé médiá po celom svete prinášali mimoriadne vysielanie a bilancovali Františkov pontifikát, často ho titulujúc ako „pápeža chudobných“ či „revolučného pápeža reformátora“.

V súlade s apoštolskou tradíciou sa začali prípravy na pohrebné obrady. Františkovo telesné pozostatky budú zrejme tri dni vystavené v Bazilike sv. Petra, kde sa s ním prídu rozlúčiť tisíce veriacich. 

Dedičstvo pápeža Františka

Pontifikát pápeža Františka znamenal významnú kapitolu v dejinách Katolíckej cirkvi. Ako prvý mimoeurópsky a jezuitský pápež vniesol do vedenia cirkvi nový prístup charakterizovaný pokorou, dôrazom na milosrdenstvo a ochotou otvorene hovoriť o ťažkých témach. 

Jeho „revolúcia nežnosti“ – ako jeho štýl nazvali niektorí komentátori – sa prejavila v zmene tónu cirkevnej komunikácie: namiesto tvrdých karhaní hriešnikov kládol dôraz na pochopenie a návrat stratených synov. Pamätná ostane jeho veta: „Kto som ja, aby som súdil?“, ktorá symbolizovala posun od odsudzovania k dialógu. 

Zároveň však František nezmenil ani jedno písmeno z katolíckej náuky – cirkevné učenie o morálke ostalo nedotknuté, zmenila sa skôr pastoračná aplikácia a prístup k ľuďom v zložitých situáciách. Tento posun k pastorácii milosrdenstva je jedným z kľúčových odkazov jeho pontifikátu.

František taktiež zásadne posunul dôraz cirkvi smerom k sociálnym a globálnym otázkam súčasnosti. Laudato si’ uviedla katolíkov do éry environmentálnej zodpovednosti a Fratelli tutti im pripomenula univerzálne bratstvo v rozdelenom svete. 

Svojím dôrazom na chudobných v duchu Evangelii gaudium vrátil do popredia pôvodné evanjeliové posolstvo starostlivosti o najbiednejších. Mnohí ho prirovnávali k sv. Jánovi XXIII. či Pavlovi VI., ktorí kedysi otvorili cirkev svetu – František akoby aktualizoval tento odkaz pre 21. storočie. 

Podporil tiež decentralizáciu cirkvi: vymenoval kardinálov z krajín, ktoré dovtedy kardinála nikdy nemali (napríklad z Tongy, Luxemburska či Mongolska), čím dal hlas aj „perifériám“ v najvyššom vedení. Tým zvýšil univerzalitu cirkevnej hierarchie. 

Jeho „Františkov efekt“ bolo vidno aj na nižších úrovniach – mnohí biskupi a kňazi sa inšpirovali jeho skromným štýlom života a začali viac komunikovať s veriacimi, byť s nimi. Jeden americký novinár poznamenal, že František „prinavrátil ľudskú tvár úradu pápeža“ – videli sme ho volať bežným ľuďom telefonáty, bozkávať malomocných, obedovať s chudobnými či nechať deti behať okolo seba na pódiu. Tento prístup si získal srdcia veriacich aj neveriacich.

Samozrejme, Františkov pontifikát mal aj svoje tiene. Neuspokojil všetky nádeje obetí zneužívania, úplne nevykorenil korupciu vo Vatikáne, nezjednotil rozdelené frakcie v cirkvi. 

Niektoré jeho výroky vyvolali nedorozumenia a sám priznal, že je „hriešnik, ktorý potrebuje odpustenie“. Napriek tomu zanechal cirkev inakšiu, než akú ju prevzal. Zdôraznil, že moc v cirkvi má byť službou („nie kariéristom či kniežatám“ – varoval kňazov a kardinálov) a že cirkev má vychádzať von ako „poľná nemocnica“ liečiť rany sveta. Jeho odkazom je cirkev viac na strane chudobných, viac ekologicky uvedomelá, viac synodálna a započúvaná do hlasu laikov, no zároveň verná tradičným pilierom viery.

Historici budú Františka nepochybne hodnotiť ako jedného z najvýznamnejších pápežov začiatku 21. storočia. Priniesol novú energiu a autenticitu do úradu, ktorý mnohí vnímali ako vzdialený – zmenil image pápežstva tak, že z „panovníka“ sa stal „dobrý otec“. 

Svoju úlohu vnímal skôr ako pastier než panovník. V očiach sveta sa stal morálnou autoritou v témach mieru, chudoby či klímy – opakovane vyzýval na ukončenie vojen (osobitne sa snažil, hoci neúspešne, mediovať konflikt na Ukrajine a na Blízkom východe) a žiadal svetových lídrov o nukleárne odzbrojenie či pomoc migrantom. 

Jeho pontifikát premostil priepasti – či už medzi cirkvou a moderným svetom, alebo medzi rôznymi skupinami v rámci cirkvi samotnej. Zomrel ako líder milovaný miliónmi chudobných a jednoduchých ľudí, no aj kontroverzný pre tých, čo preferovali „staré časy“. 

Jeho nástupca zdedí cirkev ovplyvnenú „duchom Assiského Františka“ – jednoduchšiu, ekologickejšiu, solidárnejšiu a odvážnejšie hľadajúcu nové cesty. Dedičstvom pápeža Františka tak zostáva výzva pokračovať v začatých reformách a zároveň si zachovať pokoru a radosť z evanjelia, ktorú on sám tak presvedčivo žil. Ako povedal v jednom zo svojich posledných posolstiev: „Nezabúdajte sa modliť, slúžiť a kráčať spolu vpred. A nezabúdajte sa usmievať.“